Aké bude poradie próz vo vašom rebríčku Pessou?

FB_post-zalozky-Pessoa

Na Rua Coelho da Rocha v Lisabone sa nachádza dom, v ktorom kedysi žil Fernando Pessoa. Dnes je v  budove  múzeum a kultúrne centrum venované tomuto najslávnejšiemu portugalskému básnikovi. Je po ňom aj pomenované: Casa Fernando Pessoa (Dom Fernanda Pessou. Je však známe, že druhým domovom „pána s klobúkom“, ako Pessou nazývali, boli lisabonské kaviarne. Medzi jeho najobľúbenejšie patrili A Brasileira, pred ktorou stojí (pardon, sedí) jeho socha – dnes už jeden zo symbolov Lisabonu –, a kaviareň Martinho da Arcada. Tam má Pessoa dokonca vyhradený stôl, kde kedysi s obľubou trávieval hodiny a hodiny, vstrebávajúc do seba spolu s kávou či absintom kaviarenskú atmosféru a pouličný ruch, a takto inšpirovaný písal nielen do zápisníka, ale na hocičo, čo bolo po ruke – zdrap papiera, servítka.

Predstava Fernanda Pessou, ako sedí a píše v kaviarni, sa mi vynorila hneď, ako som zalistovala v zbierke jeho próz Bankár anarchista a iné prózy. Každú prózu totiž sprevádza fotografia originálnych rukopisov či pôvodných textov – veľmi príjemné prekvapenie pre čitateľa.

Okrem najznámejšej Pessoovej poviedky Bankár a anarchista nájdete v zbierke texty, ktoré Pessoa označil ako fejtóny, bájky, divadelnú (statickú) hru v jednom obraze.  Hoci medzi najznámejšie Pessoove prozaické texty patrí popri spomínanom Bankárovi anarchistovi aj Veľmi originálna večera či Diablova hodina, ktoré nájdete aj v slovenskom výbere, mňa najviac upútali iné texty, ktoré by som vám rada dala do pozornosti.  Nie každý bude s mojim súkromným čitateľským výberom súhlasiť, ale tak to má byť. Som si istá, že každý si v zbierke próz nájde „svoje“ texty. Môj osobný výber predstavujú prózy Cesta zabudnutia, Námorník a List hrbáčky zámočníkovi.

Autorom Listu hrbáčky zámočníkovi je Pessoov jediný ženský heteronym Maria José. Hoci v liste sa vyznáva zo svojej lásky k zámočníkovi, nie je to prvotne ľúbostný list: namiesto sentimentálnosti oplýva triezvym, realistickým tónom. Hrbáčka postihnutá ešte aj reumou a tuberkulózou síce opisuje, aké ťažké je „byť nikým“, „obyčajnou handrou“ v očiach ostatných, pre ktorých nie je nič, „iba akýsi tvor“, no neľutuje sa a nevolá po súcite. Nerobí si ilúzie, že zámočník si jej list raz prečíta, dokonca správne odhaduje jeho ľahtikársky charakter. Píše mu, aby sa vypísala zo svojho utrpenia a trýznivej osamelosti, a pritom za jej slovami cítiť nielen dušu ubolenú, ale aj nesmierne hrdú a dôstojnú.

Ďalšia próza, ktorú vyberám do svojho rebríčka, má názov Cesta zabudnutia. Bezmenný vojak na koni tiahnuci nocou za veliteľom s ostatnými vojakmi... Všade naokolo temnota, bezvetrie, dážď, ktorý necítiť, spolubojovníci a veliteľ, ktorých nevidieť. Ozvena krokov koní ako jediný zvuk. Zrak, sluch, hmat, čuch – všetky zmysly akoby pohltila temnota, v ktorej sa stráca aj vojakovo vnímanie seba samého. Jeho vnímanie patrí celej skupine; „... jeden človek rozptýlený v mnohých“. Temnota pokryje aj vojakovu snahu rozpamätať sa na svoju minulosť a na to, kým je. Znepokojivý text ponúka množstvo interpretácií. Dajú sa v ňom zachytiť odlesky autorovho vlastného komplikovaného sebavnímania – je známe, že Pessoa trpel záchvatmi depersonalizácie, ktoré sú príznakmi rôznych duševných porúch či chorôb. Strašidelne dôverný text pre každého, kto zažil, ako ľahko sa dá ocitnúť v temnote, ktorá vás oddelí od seba samého a sveta okolo vás...

Ďalšie miesto v mojom rebríčku patrí divadelnej hre Námorník. Rozhovor troch dievčin, ktoré v starobylom hrade bdejú pri mŕtvej. Noc, sviece, tikot hodín, za oknom výhľad na vrchy a more – všetko má svoj symbolický význam. Krásny poetický text, z ktorého dýcha portugalský sladko-smutný bôľ známy ako saudade; a myšlienky o (ne)plynutí času, o (ne)opravdivosti vnímanej skutočnosti, (ne)uchopiteľnosti vlastného bytia, ktoré sú – ako tušíme – , zrkadlom Pessovho komplikovaného sebavnímania. „Ktovie, prečo to hovorím a či som naozaj bola práve ja človekom, ktorý zažil to, na čo si pamätám...“, alebo „Už nikdy nebudem taká, aká som možno ani nikdy nebola...“, „More, ktoré vidíme naozaj, v nás vždy vyvoláva clivú túžbu po moriach, ktoré neuvidíme nikdy...“ Vychutnávam si tieto a podobné vety z hry Námorník, keď si ich čítam opäť a opäť nahlas a pomaly, a s údivom obmieňam prvú z nich: „Ktovie, prečo to hovorím, a či naozaj bol práve Pessoa človekom, ktorý zažil to, na čo si pamätám...“

A ako je to s vami? Zažil Pessoa niečo, na čo si pamätáte? Aké prózy zo zbierky Bankár a anarchista a iné prózy tvoria váš osobný čitateľský výber?

Júlia Jellúšová, prekladateľka

Prihláste sa prosím znovu

Ospravedlňujeme sa, ale Váš CSRF token pravdepodobne vypršal. Aby sme mohli Vašu bezpečnosť udržať na čo najvyššej úrovni, potrebujeme, aby ste sa znovu prihlásili.

Ďakujeme za pochopenie.

Prihlásenie