Na Rua Coelho da Rocha v Lisabone sa nachádza dom, v ktorom kedysi žil Fernando Pessoa. Dnes je v  budove  múzeum a kultúrne centrum venované tomuto najslávnejšiemu portugalskému básnikovi. Je po ňom aj pomenované: Casa Fernando Pessoa (Dom Fernanda Pessou. Je však známe, že druhým domovom „pána s klobúkom“, ako Pessou nazývali, boli lisabonské kaviarne. Medzi jeho najobľúbenejšie patrili A Brasileira, pred ktorou stojí (pardon, sedí) jeho socha – dnes už jeden zo symbolov Lisabonu –, a kaviareň Martinho da Arcada. Tam má Pessoa dokonca vyhradený stôl, kde kedysi s obľubou trávieval hodiny a hodiny, vstrebávajúc do seba spolu s kávou či absintom kaviarenskú atmosféru a pouličný ruch, a takto inšpirovaný písal nielen do zápisníka, ale na hocičo, čo bolo po ruke – zdrap papiera, servítka.

Predstava Fernanda Pessou, ako sedí a píše v kaviarni, sa mi vynorila hneď, ako som zalistovala v zbierke jeho próz Bankár anarchista a iné prózy. Každú prózu totiž sprevádza fotografia originálnych rukopisov či pôvodných textov – veľmi príjemné prekvapenie pre čitateľa.

Okrem najznámejšej Pessoovej poviedky Bankár a anarchista nájdete v zbierke texty, ktoré Pessoa označil ako fejtóny, bájky, divadelnú (statickú) hru v jednom obraze.  Hoci medzi najznámejšie Pessoove prozaické texty patrí popri spomínanom Bankárovi anarchistovi aj Veľmi originálna večera či Diablova hodina, ktoré nájdete aj v slovenskom výbere, mňa najviac upútali iné texty, ktoré by som vám rada dala do pozornosti.  Nie každý bude s mojim súkromným čitateľským výberom súhlasiť, ale tak to má byť. Som si istá, že každý si v zbierke próz nájde „svoje“ texty. Môj osobný výber predstavujú prózy Cesta zabudnutia, Námorník a List hrbáčky zámočníkovi.

Autorom Listu hrbáčky zámočníkovi je Pessoov jediný ženský heteronym Maria José. Hoci v liste sa vyznáva zo svojej lásky k zámočníkovi, nie je to prvotne ľúbostný list: namiesto sentimentálnosti oplýva triezvym, realistickým tónom. Hrbáčka postihnutá ešte aj reumou a tuberkulózou síce opisuje, aké ťažké je „byť nikým“, „obyčajnou handrou“ v očiach ostatných, pre ktorých nie je nič, „iba akýsi tvor“, no neľutuje sa a nevolá po súcite. Nerobí si ilúzie, že zámočník si jej list raz prečíta, dokonca správne odhaduje jeho ľahtikársky charakter. Píše mu, aby sa vypísala zo svojho utrpenia a trýznivej osamelosti, a pritom za jej slovami cítiť nielen dušu ubolenú, ale aj nesmierne hrdú a dôstojnú.

Ďalšia próza, ktorú vyberám do svojho rebríčka, má názov Cesta zabudnutia. Bezmenný vojak na koni tiahnuci nocou za veliteľom s ostatnými vojakmi... Všade naokolo temnota, bezvetrie, dážď, ktorý necítiť, spolubojovníci a veliteľ, ktorých nevidieť. Ozvena krokov koní ako jediný zvuk. Zrak, sluch, hmat, čuch – všetky zmysly akoby pohltila temnota, v ktorej sa stráca aj vojakovo vnímanie seba samého. Jeho vnímanie patrí celej skupine; „... jeden človek rozptýlený v mnohých“. Temnota pokryje aj vojakovu snahu rozpamätať sa na svoju minulosť a na to, kým je. Znepokojivý text ponúka množstvo interpretácií. Dajú sa v ňom zachytiť odlesky autorovho vlastného komplikovaného sebavnímania – je známe, že Pessoa trpel záchvatmi depersonalizácie, ktoré sú príznakmi rôznych duševných porúch či chorôb. Strašidelne dôverný text pre každého, kto zažil, ako ľahko sa dá ocitnúť v temnote, ktorá vás oddelí od seba samého a sveta okolo vás...

Ďalšie miesto v mojom rebríčku patrí divadelnej hre Námorník. Rozhovor troch dievčin, ktoré v starobylom hrade bdejú pri mŕtvej. Noc, sviece, tikot hodín, za oknom výhľad na vrchy a more – všetko má svoj symbolický význam. Krásny poetický text, z ktorého dýcha portugalský sladko-smutný bôľ známy ako saudade; a myšlienky o (ne)plynutí času, o (ne)opravdivosti vnímanej skutočnosti, (ne)uchopiteľnosti vlastného bytia, ktoré sú – ako tušíme – , zrkadlom Pessovho komplikovaného sebavnímania. „Ktovie, prečo to hovorím a či som naozaj bola práve ja človekom, ktorý zažil to, na čo si pamätám...“, alebo „Už nikdy nebudem taká, aká som možno ani nikdy nebola...“, „More, ktoré vidíme naozaj, v nás vždy vyvoláva clivú túžbu po moriach, ktoré neuvidíme nikdy...“ Vychutnávam si tieto a podobné vety z hry Námorník, keď si ich čítam opäť a opäť nahlas a pomaly, a s údivom obmieňam prvú z nich: „Ktovie, prečo to hovorím, a či naozaj bol práve Pessoa človekom, ktorý zažil to, na čo si pamätám...“

A ako je to s vami? Zažil Pessoa niečo, na čo si pamätáte? Aké prózy zo zbierky Bankár a anarchista a iné prózy tvoria váš osobný čitateľský výber?

Júlia Jellúšová, prekladateľka