Odvaha a nádej neodmysliteľne patria k mladosti

image0

 Foto © Frank Ferville

 

Ústrednou témou románu Nezabudnuteľní je Klinčeková revolúcia, ktorou sa zaoberá aj váš prvý román Deň zázrakov (O Dia dos Prodígios) publikovaný v roku 1980. Čo vás primälo vrátiť sa k tejto téme o vyše tridsať rokov neskôr?

Motivovali ma viaceré okolnosti. Ubehlo veľa času a výnimočné historické dni, ktoré znamenali koniec jednej éry a začiatok novej, sa zmenili len na nostalgickú spomienku pre tých, čo ich zažili, a hmlistú predstavu pre mladšie generácie. Chcela som pripomenúť, že sa udialo niečo vskutku mimoriadne a veľkolepé a je nespravodlivé, ak sa na to zabúda. Literatúra má úžasnú schopnosť obnoviť rozhodujúce okamihy dejín, i keď sa z nich už stal mýtus. Vie ukázať, ako utópie podnecujú k činom a že najlepšie, čo z nich neraz ostane, je poetický obraz. Román Nezabudnuteľní som napísala, aby sa zachoval tento posledný dar, ktorý v sebe nesie prísľub budúcnosti. Aby sa zachovala krajšia stránka vecí.

Román je postavený na rozhovoroch troch mladých novinárov s osobnosťami revolúcie, ktorých sa, okrem iného, spytujú na najvýraznejšie spomienky z toho dňa. Ako sa na revolúciu pamätáte vy? Aké spomienky sa vám vynárajú v pamäti?

Pre mladých ľudí mojej generácie, ktorí túžili po slobode, to bol kľúčový okamih. Dychtili sme po tom, aby sa skončil skostnatený režim s veľmi svojským imperialistickým pohľadom. My sme generácia koloniálnych vojen v Afrike. Dvadsiateho piateho apríla, keď prišla revolúcia, som bola v meste Beira v Mozambiku. Ešte aj dnes, keď si spomeniem na správy, ktoré k nám prichádzali z Lisabonu, hrdlo sa mi stiahne od radosti. Vedeli sme, že vojna, do ktorej sme boli zapojení, sa skončí a príde demokracia so slobodnými voľbami, slobodou prejavu a slobodnou tlačou. Ten pocit dokážu pochopiť iba ľudia, čo zažili diktatúru. Revolúcia sa odohrávala v Lisabone, zatiaľ čo ja som bola v Beire. Komunikačných prostriedkov bolo v tých časoch málo. Spomínam si, ako sme s uchom prilepeným na rádio počúvali správy prichádzajúce zďaleka. Niektorí ľudia plakali. Celú jednu generáciu poznačila myšlienka, že ak je smerovanie dejín priveľmi nespravodlivé, možno ho zmeniť.

Hoci nejde o historický román, dozvedáme sa množstvo po-drobností z priebehu revolúcie. Predchádzalo písaniu románu štúdium materiálov z tej doby? Rozprávali ste sa i vy sama s niektorými osobnosťami?

Materiály som získavala postupne, mala som doma dosť obsiahlu dokumentáciu. Rozprávala som sa i s viacerými aktérmi revolúcie, najmä s tými, ktorých som potom stvárnila ako postavy vo svojej knihe. Pokladala som za veľmi dôležité nezavádzať, pokiaľ ide o fakty či hlavné osobnosti dvadsiateho piateho apríla. Mojím zámerom bolo podať mytologický príbeh, ale nijaká zo skutočností, ktorá ho podopiera, nie je lživá. Rozhovory s predstaviteľmi revolúcie boli pre mňa podstatné, lebo mi potvrdili, čo som tušila. Tí muži vedeli a dodnes vedia, že boli strojcami zmeny, ktorá ich presiahla. Čas z nich nestvoril hrdinov, stali sa z nich nezabudnuteľní, a to nie je to isté. Pretože ľudia, ktorí vykonajú podobné činy, si len ťažko dokážu nájsť miesto v demokracii, režime, čo zriedka plodí hrdinov. Pre mladých, ktorí vtedy nežili, patrili tí ľudia do minulosti, boli to mŕtve postavy spojené so zlyhaniami. Napadlo mi, že by som ich mala vzkriesiť, nechať ich prísť z budúcnosti. Táto transfigurácia bola veľmi dôležitá. Ako zaujímavosť by som rada spomenula, že jeden z obrazov, ktoré ma sprevádzali pri písaní, bola fotografia Josefa Koudelku Odyseov návrat.

Celý rozhovor si môžete prečítať v knihe Nezabudnuteľní v preklade Silvie Slaničkovej, ktorá je už v predpredaji.

Prihláste sa prosím znovu

Ospravedlňujeme sa, ale Váš CSRF token pravdepodobne vypršal. Aby sme mohli Vašu bezpečnosť udržať na čo najvyššej úrovni, potrebujeme, aby ste sa znovu prihlásili.

Ďakujeme za pochopenie.

Prihlásenie