„Čítať Cintorín klavírov je ako vstúpiť do impresionistického obrazu a nasávať do seba prchavú chvíľu orámovanú večnosťou.“

FB_post-zalozky-Peixoto (1)

V mojej knižnici majú zvláštne postavenie knihy, ku ktorým sa pravidelne vraciam v istých ročných obdobiach. Označujem si ich ako knihy „jarné“, „letné“, „jesenné“ a „zimné“ nie nevyhnutne podľa obdobia, v ktorom sa ich príbeh odohráva, ale podľa nálady, ktorú vo mne vzbudzujú.

S príchodom jari, keď príroda ožíva a vône, farby, zvuky sa miešajú v opojnom kokteily,  už neviem koľký raz som siahla po knižke Cintorín klavírov od portugalského autora Josého Luísa Peixotu. Ten prostredníctvom príbehu niekoľkých generácií rodiny Lazarovcov rozvíja odveké témy lásky, odpustenia, zrodu a zániku. Je to nesmierne emotívny príbeh, ktorý nepotrebuje ohurovať vykalkulovanou dramatickosťou, aby čitateľa strhol a rozrušil. Naopak: zo stránok knihy sála autorova pokora pred príbehom, ktorý vytvoril a úcta k predkom, ktorými sa nechal inšpirovať. Ako sám priznáva, prvá kapitola románu končiaca sa smrťou a narodením, opisuje posledný deň v živote jeho otca. Smrťou a narodením príbeh nielen začína, ale aj končí, keď umiera postava Francisca Lázara a súčasne prichádza na svet jeho dieťa. Mimochodom, postava Francisca Lazára je inšpirovaná rovnomenným portugalským maratónskym bežcom, ktorý zomrel po odbehnutí tridsiateho kilometru na olympijských hrách v roku 1912. Výjavy z jeho maratónskeho behu, - počiatočná eufória, potom únava, urputná snaha vydržať, bojovať, a blížiaci sa, neodvratný skon – symbolizujú ľudský život so všetkými jeho etapami, a ako také patria k najsilnejším obrazom príbehu. Narodenie a smrť sa v príbehu rodiny Lazarovcov cyklicky striedajú: odchod jedného znamená príchod iného; koniec starého znamená začiatok nového.

José Luís Peixoto píše aj básne a jeho poetický jazyk sa prejavuje aj v románe Cintorín klavírov. Nie je to jazyk kvetnatý, skôr úsporný a o to viac úderný. A aby som sa vrátila na začiatok svojho článku: pre mňa ostáva Cintorín klavírov výsostne „jarnou“ knihou, pretože ma nabáda k tomu, aby som ju vnímala všetkými zmyslami. A skutočne: na jej stranách vidím žiarivo-modrú oblohu nad Lisabonom, počujem klavírny koncert v rádiu, vychutnávam si  šálku tuhej kávy, cítim na koži špeciálnu masť, ktorú si bežec Francisco natiera pred pretekmi na telo.

Čítať Cintorín klavírov je ako vstúpiť do impresionistického obrazu a nasávať do seba prchavú chvíľu orámovanú večnosťou.

Júlia Jellúšová, prekladateľka

Prihláste sa prosím znovu

Ospravedlňujeme sa, ale Váš CSRF token pravdepodobne vypršal. Aby sme mohli Vašu bezpečnosť udržať na čo najvyššej úrovni, potrebujeme, aby ste sa znovu prihlásili.

Ďakujeme za pochopenie.

Prihlásenie