To sú slová spisovateľa Afonsa Cruza, ktorého čarovné dielo Knihy, ktoré zhltli môjho otca sú oslavou sveta literatúry a čítania. Ak patríte ku knihomoľom, ktorí hlcú jednu dobrú knihu za druhou, určite viete, aké ľahké je ponoriť sa do príbehu tak, že stratíte pojem o čase a dianí okolo seba. A určite sa vám nie raz stalo, že po dočítaní poslednej strany ste si predstavovali, ako by život knižných hrdinov mohol pokračovať ďalej. Napadlo vám však niekedy, aké by to bolo, keby ste nie vy hltali knihy, ale knihy vás? Keby vás do seba vtiahli nielen „akože“, ale naozaj, a vy by ste sa ocitli v literárnom príbehu a stali sa svedkami jeho pokračovania? To všetko sa prihodí chlapcovi Eliasovi Bonfimovi, keď k dvanástim narodeninám dostane kľúč od povaly s knižnicou svojho zosnulého otca a súčasne zistí, že jeho otec – veľký knihomoľ, ktorého nikdy nepoznal, nezomrel na infarkt, ale zmizol z tohto sveta. Tak veľmi sa pohrúžil do sveta literárnych príbehov, že sa v ňom stratil. Elias sa vydá po jeho stopách, zažíva stretnutia s rôznymi literárnymi postavami a zisťuje, ako sa odvíjal ich osud ďalej, už nezávisle od autorovho pera. Spoznáva Edwarda Prendicka z Ostrova doktora Moreaua, Dr. Jekylla a pána Hyda, či Raskoľnikova zo Zločinu a trestu. Každé stretnutie posúva Eliasa ďalej v pátraní po zmiznutom otcovi. Či sa napokon dočká stretnutia s ním, to neprezradím. Príbeh má svojim spôsobom otvorený koniec, ktorým autor Afonso Cruz dáva čitateľom možnosť  dotvoriť si ho podľa svojej fantázie. Pretože ako vraví prostredníctvom postavy Eliasa, „Človeka tvoria príbehy: nie DNA, svaly a kosti. Príbehy.“

Ako som spomínala na začiatku, táto knižka je hravou oslavou sveta literatúry, príbehov a čítania, ktorého dôležitosť spisovateľ Afonso Cruz zdôrazňuje aj na besedách so žiakmi. Mimochodom, dielo Knihy, ktoré zhltli môjho otca, bolo v Portugalsku zaradené medzi odporúčanú literatúru pre žiakov 2. stupňa základných škôl. A som si istá, že portugalskí školáci sa nemusia premáhať, aby si ju prečítali, a to nielen preto, že knižka je útla a zaberie tak jednu – dve hodiny čítania, ale najmä preto, že v rámci hlavného príbehu jednoduchým jazykom vtipne a hravo nastoľuje aj vážne témy, ponúka nad nimi originálne zamyslenia a podnecuje k novým pohľadom na realitu. Jednoducho povedané, Knihy, ktoré zhltli môjho otca, je to, čo Elias Bonfim nazýva „dobrá kniha“. „... má viac, než len jednu vrstvu kože, má niekoľko poschodí. Prízemie literatúre nestačí. S tým si vystačia v stavebníctve, prízemie vyhovuje niekomu, kto nemá rád schody, pomôže tomu, kto po nich nedokáže vyjsť, ale literatúra potrebuje poschodia naskladané jedno na druhom. Schody a schodiská, písmená nad nimi, písmená pod nimi.“

Vo svetle Eliasových slov sú Knihy, ktoré zhltli môjho otca, hotový mrakodrap. Výstup na najvrchnejšie poschodie tejto knihy je zábavný a dobrodružný súčasne. A ten výhľad zhora! Len si dajte pozor, aby sa vám nezatočila hlava, mohli by ste spadnúť do niektorej z jej stránok.

Júlia Jellúšová, prekladateľka