Tabucchiho Requiem ako pocta Lisabonu

FB_post-zalozky-Tabucchi

Nepoznám nikoho, skutočne nikoho, kto navštívil Lisabon a neostal ním očarený. Legenda hovorí, že ho založil počas svojho putovania bájny hrdina Odyseus. Hoci aj k mnohým iným hlavným mestám sa viažu legendy, v prípade Lisabonu mi mýtická verzia jeho pôvodu príde obzvlášť významná: akoby prepožičala mestu istú rozprávkovú, snivú atmosféru, ktorá ho obklopuje doteraz. Hlavné mesto najzápadnejšej európskej krajiny, prístav kedysi spájajúci  Európu so zvyškom sveta stále dýcha exotikou, tajomnom a jeho jedinečný genius loci ospievali vo svojich dielach mnohí umelci.

Jedným z nich je aj významný taliansky spisovateľ Antonio Tabucchi, ktorý vyučoval portugalskú literatúru na Sienskej univerzite a Portugalsko, kde aj dlhé roky žil, považoval za svoju adoptívnu krajinu. Snovú atmosféru Lisabonu podmanivo približuje v románe Requiem, v ktorom sa prelína sen so skutočnosťou a prítomnosť s minulosťou. Jeho príbeh sa odohráva počas jedného horúceho letného dňa, keď sa hlavná postava túla lisabonskými uličkami a stretáva sa s rôznymi ľuďmi, nielen živými, ale aj mŕtvymi.  Opisy lisabonských zákutí sú také sugestívne, že sa do nich ihneď prenesú nielen tí, ktorí už toto mesto navštívili, ale aj tí, ktorí tak určite budú chcieť urobiť po dočítaní príbehu. Mimochodom, Tabucchi dal románu názov Requiem, pretože ako vysvetľuje v úvodnej poznámke: „... moja postava sa stretne so živými i mŕtvymi: s ľuďmi, vecami a miestami, ktoré azda potrebujú, aby sa za nich niekto pomodlil, čo moja postava dokáže len spôsobom sebe vlastným, prostredníctvom románu.“  Každá z postáv živých, ktorých rozprávač stretáva, je buď nejakým spôsobom výstredná, bizarná, či už je to predavač príbehov, mladý narkoman, alebo (možno aj súčasne) zosobňuje portugalskú srdečnosť a bezprostrednosť. V prípade mŕtvych ide o priateľa, milovanú ženu či otca, s ktorými si rozprávač potrebuje objasniť nedorozumenia, krivdy a vzájomne si odpustiť. Pomyselnou čerešničkou na torte je posledné stretnutie s tajomným Hosťom, v ktorom čitateľ ľahko spozná portugalského básnika Fernanda Pessou. Týmto záverečným stretnutím autor završuje svoje vyznanie lásky Lisabonu, Portugalsku, portugalskému jazyku, literatúre a kultúre.

Rada by som ešte zdôraznila, že Tabucchiho Requiem je napriek pochmúrnemu názvu prekvapivo zábavný a hravý.

A miesto záveru pridávam jedno odľahčené varovanie a jedno priznanie.

Varovanie: určite Requiem nečítajte, keď ste hladní. Opisy portugalských kulinárskych pochúťok a receptov sú také vábivé, že vám ľahko slinka ukvapne na stranu. Nejdem sa týmto smerom ani viac rozpisovať, aby sa niečo podobné nestalo (opäť) aj mne.

Priznanie: Na začiatku článku som sa musela kontrolovať, aby som namiesto recenzie knihy nevyprodukovala niečo ako osobnú ódu na Lisabon, pretože román Requiem vo mne silno oživil krásne, clivé spomienky na toto jedinečné mesto. Určite takto zapôsobí aj na tých z vás, ktorí ste Lisabon už navštívili. No a tí, ktorí ste „Odyseovo mesto“ ešte nenavštívili, budete tak chcieť určite urobiť po dočítaní knihy. Príjemné čítanie a šťastnú cestu!

 

Júlia Jellúšová, prekladateľka

Prihláste sa prosím znovu

Ospravedlňujeme sa, ale Váš CSRF token pravdepodobne vypršal. Aby sme mohli Vašu bezpečnosť udržať na čo najvyššej úrovni, potrebujeme, aby ste sa znovu prihlásili.

Ďakujeme za pochopenie.

Prihlásenie