Píše prekladateľka Júlia Jellúšová
Kniha angolského spisovateľa Ondjakiho ma najprv zaujala nevšedným názvom – BabkaDevätnástka a sovietske tajomstvo a kresbou dynamitu na prednom obale. A keď som si ju prelistovala a prečítala si poslednú stranu (viem, knihy sa nemajú čítať od konca J), neváhala som už ani chvíľu a ihneď sa pustila do čítania. A neoľutovala som. A čo som sa vlastne na poslednej strane dočítala?
„Príbehy z kedysi sú také, čo sa stali už strašne dávno?“
„Áno, synak.“
„Kedysi je teda nejaké minulé obdobie?“
„Kedysi je miesto.“
„A to miesto je ďaleko?“
„To miesto je v nás.“
Týchto pár riadkov ma pohladilo po duši nielen svojou poetikou, ale aj odkazom, lebo verím, že príbehy sú podstatnou súčasťou ľudského bytia. Ako som neskôr zistila, aj Ondjaki je veľký vyznávač príbehov a považuje ich za bytostne dôležité nielen ako spisovateľ, ktorý sa ich rozprávaním živí, ale aj ako človek, ktorý sa nimi sýti a vracia ku koreňom.
Urobil tak aj v prípade príbehu o BabkeDevätnástke a ostatných obyvateľoch štvrte PraiaDoBispo v Luande, kde vyrastal v období, keď bola Angola „pod ochranou“ ZSSR.
Ondjaki nám prostredníctvom postavy bezmenného chlapca – svojho alter ega rozpráva príbeh o tom, ako sa dvojica kamarátov rozhodne vyhodiť do vzduchu rozostavané mauzóleum, ktoré stavajú súdruhovia zo ZSSR a v ktorom majú spočinúť telesné pozostatky prvého angolského prezidenta – súdruha Agostinha Neta. Po susedoch sa šušká, že kvôli stavbe mauzólea má byť ich PraiaDoBispo zničená. A tak chlapci zoberú osud štvrte do vlastných rúk a rozhodnú sa zlikvidovať mauzóleum skôr, ako by kvôli nemu Sovieti zlikvidovali ich domovy. Či sa im to podarí, neprezradím. To napokon, nie je na celom príbehu to najzaujímavejšie. Čo vás ale určite zaujme a očarí sú príhody z každodenného života v jednoduchej luandskej štvrti vyrozprávané všímavým, citlivým chlapcom, v ktorom tušíme umeleckú dušu budúceho spisovateľa. Detsky jednoduchým a hravým jazykom nám opisuje život v rodine s láskavou BabkouNhé, tajomnou BabkouCatarinou či vášnivou Madalenou a zážitky s rôznymi svojráznymi obyvateľmi či návštevníkmi štvrte, akými sú napríklad miestny blázon MorskáPena, ktorý vykrikuje nezmyselné pravdy, že „hviezdy sú trblietavé oči vesmíru“ a že potrebuje hviezdy, lebo „nebo nedokáže samo tancovať“, prchký PánTuarles s kalašnikovom, súdruh kubánsky lekár KlopKlop či súdruh Soviet – Dobračev. Práve ten zohrá v celom príbehu dôležitú úlohu. Navyše, hoci Sovieti sa netešia u miestnych veľkým sympatiám, nešťastný súdruh Dobračev je vzatý na milosť aj kvôli jeho neodbytnej snahe priateliť sa s BabkouNhé a jej rodinou.
Mimochodom, babka Nhé je ústrednou postavou príbehu a jej meno je nie náhodou obsiahnuté v názve: BabkaDevätnástka je totiž prezývka, ktorú získa v dôsledku istej operácie. Večierok, ktorý susedia usporiadajú pre BabkuNhé v predvečer operácie, je dokonalou ukážkou černošskej veselosti, chuti do života a spolupatričnosti.
A nie je to jediná oslava v príbehu: skutočne veľkolepá zábava sa koná na záver. Všetci obyvatelia štvrte sa zhŕknu na pláži, pozorujú farebné divadlo na oblohe, deti sa tešia, tancujú, potom skočia do mora, potápajú sa a objavujú modré výkriky pod hladinou...
Dávno ma nijaká kniha nezahriala pri srdci tak ako Ondjakiho vrúcny, veľmi veselý a trochu aj clivý príbeh o pokladoch detstva, ktoré v nás ostávajú naveky.
Preklad Zuzana Greksáková
Jazyková úprava Mária Štefánková
Dizajn obálky Martin Mistrík