Už dávno ma nijaká kniha nezohriala pri srdci tak, ako Uličky pamäti od brazílskej autorky Conceição Evaristo. Príbehy chudobných ľudí z bezmennej favely, ktorá sa má zbúrať, sú inšpirované autorkinými spomienkami na detstvo vo favele Pindura Saia v brazílskom meste Belo Horizonte. Jej rozprávanie dýcha hrejivou ľudskosťou, a hoci je plné nesmierne ťažkých ľudských osudov, v čitateľovi zanecháva určitú nádej.
Spojivom medzi jednotlivými postavami je mladá Maria (autorkine alter ego) – citlivé, vážne dievča, ktoré počúva príbehy najstarších členov rodiny a priateľov o ich osudoch a osudoch ich černošských predkov, sleduje každodenné drámy vo favele a nasáva do seba ľudské bolesti. Keď bagre zrovnávajú so zemou posledné chatrče a Maria je zlomená zúfalstvom, príde k nej náhle poznanie, ako zvečniť domov, o ktorý práve prichádza: napíše o ňom. A bude písať nielen o ňom, ale aj o domove susedov a priateľov z favely, ktorí oň takisto prišli. A my tušíme, že v tej chvíli sa zrodila spisovateľka. Mimochodom, Maria je jedna z mála detí z favely, ktoré chodia pravidelne do školy, a aj cez ňu autorka zdôrazňuje vzdelanie ako ústrednú cestu von z biedy.
Príbehy z favely sú zaľudnené celou plejádou zaujímavých postáv: či už je to uvedomelý „buditeľ“ Černoch Alírio, zmyselná pôžitkárska Dora, strýko Totó pochádzajúci z rodiny otrokov, muž menom Dobrota a mnoho iných. Nájdu sa medzi nimi aj pijani, násilníci, zaháľači, či svätuškárka, ktorá je skrytou sadistkou. Napriek tomu sú obyvatelia favely súdržní, zomknutí a prajní. Vidieť to napríklad v scéne, keď upratovačka Ditinha po návrate z väzenia, kam sa dostala potom, ako v slabej chvíli ukradla zamestnávateľke diamant, prežíva bolestnú hanbu a bojí sa ukázať susedom na oči. Až keď je prinútená vyjsť na ulicu a susedia ju spoznajú, namiesto odsúdenia sa jej dostane nadšeného, búrlivého privítania, ktoré je pre ňu očistnou sprchou.
Kým Maria je akýmsi mlčanlivým pozorovateľom diania okolo seba, dušou favely je babka Rita: stelesnená láskavosť, človečina a dobro, ktoré so sebou prináša všade tam, kde sa objaví. Hoci sa takmer s nikým nestretáva, lebo sa rozhodla starať o Tú Druhú (ženu s leprou), a spolu s ňou tak prijať spoločenskú izoláciu, ostáva nielen srdcom, ale aj morálnou autoritou favely. Ba čo viac, na konci rozprávania, keď ako jedni z posledných musia opustiť domov, babka Rita si nezúfa, ale prijíma koniec ako nový začiatok a jej nezlomná sila je plameňom nádeje pre ostatných vysťahovaných, Mariu, ale aj čitateľa.
Navyše, v pasážach venovaných babke Rite najlepšie vyniká autorkin krásny poetický jazyk. („Babka Rita bola krásna. Hlas jej dunel ako hrom. Bola ako nežná búrka. V hrudi babky Rity láska tiekla ako rieka, dobrota pršala ako dážď a dula ako vietor.“)
A ja sa na záver pripájam k želaniu Conceição Evaristo, ktoré vyjadrila v rozhovore s prekladateľkou Lenkou Cinkovou na konci knihy: „A prajem si, aby sa všetci našli v srdci babky Rity. Ďakujem.“
Fotografie: archív Conceição Evaristo. V knihe Uličky pamäti nájdete aj ďalšie fotografie z archívu Conceição Evaristo.
