Myslím, že román Isabely Figueiredo upúta už na prvý pohľad vďaka svojmu údernému názvu Tučná. Zvlášť v dnešnej dobe, keď sa v médiách čoraz častejšie objavujú slová ako bodyshaming a fatshaming. Myslím, že mnohí z nás boli svedkami toho, ako sa okolie vysmievalo niekomu pre jeho nadváhu, ako ho spomedzi seba ostatní vyčleňovali alebo nebodaj šikanovali.
Zažila to aj Maria Luísa, hrdinka románu Tučná, pre ktorú je problém obezity celoživotnou témou. Na internátnej škole ju spolužiaci častujú prezývkami ako vorvaň či sud sadla, v mladosti sa s ňou rozíde muž jej života David, lebo kamaráti sa mu vysmievajú, že chodí s tučibombou, až napokon, už ako zrelá žena, rozhodne sa postúpiť gastrektómiu, pri ktorej jej odstránia časť žalúdka. Zaujímavé pritom je, že pre tento krok sa rozhodne aj napriek tomu, že vďaka svojej inteligencii, humoru a šarmu nemá v dospelosti núdzu o priateľov, milencov ani pracovné príležitosti. Najväčší problém Marie Luísy je asi problém všetkých žien bez ohľadu na to, či sú tučné, chudé, mladé, staré: neschopnosť prijať svoje telo také, aké je.
Marii Luíse sa to nakoniec podarí. V závere jej príbehu nastáva katarzný moment, keď sa zmieri so svojím telom a dokonca mu vzdá hold za jeho veľkosť, silu a krásu. Pre mňa je to jedna z najkrajších pasáži románu. Mimochodom, istý portugalský kritik označil Tučnú za jedno z „najtelesnejších“ diel portugalskej literatúry a vyjadril uznanie nad majstrovskými obrazmi ľudského tela a jeho premien v rozličných životných etapách, ktorými je román zaľudnený. Nemal pritom na mysli len hlavnú postavu a to, ako svoje telo postupne objavuje, háda sa s ním, bojuje a napokon sa s ním zmieruje, ale aj telá vedľajších postáv, či už sú to telá mladé alebo staré, hladké či vráskavé; telá starecké, ochrnuté, umierajúce, ba aj mŕtve. Všetko podané bez zjemňovania, sentimentu. A hoci tieto scény pôsobia tvrdo, miestami možno až kruto, medzi riadkami cítiť obrovskú nehu a zmierenie sa s pominuteľnosťou života. V tomto smere je obzvlášť silná záverečná scéna, keď sa Maria Luísa utiahne do svojho zdedeného bytu a prežíva súčasne bytostnú osamelosť, ale aj spätosť so zosnulými rodičmi, ktorých neviditeľnou prítomnosťou domov stále dýcha.
Mimochodom, rodičovský byt hrá v celom románe významnú úlohu: celé útržkovité rozprávanie Marie Luísy nasleduje priestorové usporiadanie bytu. Kapitoly nesú názvy jednotlivých miestností a Maria Luísa sa v každej izbe/kapitole vracia v spomienkach do toho obdobia svojho života, ktoré sa jej s danou miestnosťou spája. Okrem toho byt figuruje aj ako symbol komplikovanej osobnej identity hlavnej hrdinky, ktorá sa zo svojho okolia vyčleňuje nielen pre svoju obezitu, ale aj pre štatút dcéry navrátilcov z bývalej portugalskej kolónie Mozambiku. Kým jej rodičia sa snažia do bytu preniesť zvyšky afrického domova, Maria Luísa sa usiluje zatvoriť dvere za koloniálnou minulosťou svojich rodičov a zmieriť sa s tým, že aj ona sama bola jej súčasťou. To, čo Maria Luísa v tejto súvislosti prežíva, nie je len jej osobná trauma, je to aj kolektívna trauma Portugalcov, ktorí sa doteraz snažia vysporiadať so svojou koloniálnou históriou.
Maria Luísa sa teda cíti vyčlenená z okolitej spoločnosti nielen pre svoju obezitu, ale aj pre štatút navrátenkyne. Preto jej príbeh nie je len príbehom tučnej ženy. Je to príbeh človeka, ktorý zažíva svoju inakosť v rôznych oblastiach života, snaží sa s ňou vyrovnať a neprestáva túžiť po láske.
A hoci som s postavou Marie Luísy na začiatku trochu bojovala, na konci som ju mala chuť objať ako blízku kamarátku, vysloviť jej uznanie za nezlomnú vôľu, s akou zdolala všetky životné skúšky a pripomenúť si spolu s ňou jej vlastné krásne slová: „Som tu len na prechodný čas, aby som sa posunula ďalej, som zo železa a nikto ma nebude ohýbať. Aj keď mlčím, stále som to ja so všetkým, čo sa vo mne tvorí a vyrovnáva.“